Týmto by sme Vás chceli vyzvať, aby ste sa s nami všetkými podelili o svoje krásne a niekedy zbytočne založené texty, básne, poviedky..., ukážte svetu, že aj vy dokážete tvoriť . . .

Pri každom dielku sa môže rozpútať divoká diskuzia, kde budete pochválení, skritizovaní a zároveň sa podelíte s nami o svoje nálady ....

Tu je jedna z ukážok ktorú si môžete prečítať ...

Autor : Kamelia z Banskej Bystrice

S jeho smrťou zomrelo jej srdce i duša. Už necítila nič, iba tpkosť a vinu, ktorá jej rozožierala vnútro. Stále v sebe počula ten neutíchajúci hlas: „Ty si ho zabila....“ Stále si predstavovala ten osudný deň, keď jej povedal, že už nemá prečo žiť, keď stratil jej lásku. Predstavovala si, ako s bolesťou v srdci vychádza na mólo, s očami plnými zradenej lásky a s trpkou bolesťou v srdci. Skočil z toho móla, kde sa niekedy zvykli v tichosti prechádzať, keď sa rozprávali iba ich duše s nemou radosťou. Keď sa vnáral pod hladinu, poslednú myšlienku iste venoval jej a tej krásnej láske, čo bola medzi nimi. „Aká bolesť mohla dohnať toho silného človeka k takému skutku?, pýlala sa sama seba. „Ako som mu mohla tak ublížiť?“ Nevedela si predstaviť, ako bude pokračovať jej život. Keď ho videla v tmavej rakve, so zloženými rukami, predstavovala si ako tá bledá ruka kedysi spočívala na nej, ako ju ňou hladil po vlasoch a ako mu potom pobozkala každý prst so stvrdnutou kožou. Milovala jeho ruky, milovala tú kožu, ktorá ju škriabala, keď sa jej dotýkal. A teraz sú jeho ruky zložené a už nikdy nebude môcť pobozkať jeho prsty... Už  nikdy nepohladí jeho tvár a nebude mu prstami vyrovnávať vrásky. Jeho tvár sa teraz bledo vynímala uprostred kvetov a čierny oblek jej pridával mŕtvolný nádych. Keď dvíhali jeho rakvu, bolo vidieť, ako im je ťažká. Tak rada by teraz pocítila ťažobu jeho tela! Bol celým jej životom, teraz si tým bola istá. Opantával jej myseľ a už si nevedela predstaviť, že na neho niekedy prestane myslieť, čo len na malú chvíľku. Bol lúčom svetla, ktorý preťal temnotu v jej živote a ktorý jej priniesol šťastie. Len s ním sa mohla slobodne smiať a cítiť radosť zo života. No teraz je mŕtvy a s ním aj jej život. Chcela sa za ním vrhnúť do nežnej náruče smrti, privinúť si tvár na jej krutú hruď a nájsť pokoj. Tú bolesť už nemohla ďalej zniesť. Keby ju mohli zasypať zemou spolu s ním... Ostala by pri ňom a chránila ho pred všetkým, čo by ho mohlo raniť. Už by nikomu nedovolila aby mu ublížil. Ochraňovala by ho ako svoj jediný poklad, na nej už nezáležalo, chcela by chrániť len jeho pred všetkým zlým. No na to už stratila nárok. Teraz nad ním vládne nemilosrdná smrť, ktorá ho nikdy nepustí zo svojich pazúrov. Tak strašne by ho ešte raz chcela vidieť živého, chcela by vidieť, ako k nej kráča, s úsmevom na perách, ako ju objíma a zasypáva bozkami. Tie silné ruky, čo ju dvíhali do výšky teraz tak meravo ležia v tmavom hrobe. Keby tak mohol vstať a svojou silou preťať tú drevenú hrobku, predrať sa hlinou a odsunúť ťažký mramor... skríknuť: „Žijem, lebo ona ma miluje!“ Tak strašne mu teraz chcela povedať ako veľmi ho ľúbi a že nikdy ho neopustí tak, ako mu to zvykla vravievať kým žil... Prečo mu to len nepovedala vtedy, keď bol na pokraji zúfalstva, prečo sa o neho nebála vtedy keď ho opustila? Vtedy dúfala len v to, že mu svojimi slovami aspoň trochu ublížila a neuvedomila si, ako strašnu mu na nej záležalo. Chcela, aby jej to teraz vyčítal, aby jej vrátil tú krutosť, hocičo, len nech žije! Ako to len mohla spraviť? Dieťa, ktoré omylom zabilo svoju matku by sa nemohlo viac trápiť ako ona. Najviac ju trápilo, akú bolesť musel prežívať vo chvíli svojej smrti. Zabila nielen jeho, ale s ním aj seba. Niekedy, keď sa zobudila a v mysli jej ešte kolísal sen, zdalo sa jej, akoby cítila na svojom tele jeho ťažkú ruku, akoby jej jeho teplý a milujúci dych ovieval tvár... No keď precitla, zdesila sa tej hrôzy, tej nočnej mory, ktorá sa nechcela premeniť na sen. Chcela by odhrnúť zem, ktorá ho prikrýva, preťať ten jeho temný príbytok a chytiť mu jeho dlane, zohriať ich vo svojich, aby znovu boli také teplé ako kedysi. Chcela mu pohladiť tvár a vtisnúť bozk na viečka, privinúť sa k nemu a položiť hlavu na jeho ramená ako to robievala nespočetne veľa krát. No potom by sa zdesila, keby sa v jeho rukách neudržalo teplo a keby nevyšiel dych z milovaných pier... Možno by sa vtedy k nemu privinula ešte bližšie a dúfala, že ten chlad prejde aj do nej a že tam zomrie spolu s ním a už by ich nedokázalo nič od seba oddeliť.